The body's lying on the ground,
surrendering its bones and organs to the floor,
transitioning from the state of doing into the state of being.
Behind soft, closed eyelids,
the eyes drink from inner waters
flowing from the ancient ocean.
The intercellular fluid transforms into translucent nectar
slowly flowing through the landscapes of my body
arranging cells into a sacred shapes.
The silvery fibers of the fascia
weave the melody of my movement
even when I am still.
The spaces between the vertebrae fill with a cellular whisper
,
I roll over and the whisper spills into my skin
and through it vanishes into the floor.
In this state, time does not pass, for it does not exist.
Space contains the full presence of my being,
all my layers and levels are replenished,
so that I may return to the state of doing and living.
Telo leží na zemi
odovzdáva kosti a orgány podlahe
prechádza zo stavu konania do stavu bytia.
Za mäkkými zavretými viečkami
oči pijú z vnútorných vôd
prúdiacich z prastarého oceána.
Medzibunečná tekutina sa mení na priesvitný nektár
pomaly tečúci krajinami môjho tela
ukladajúc bunky do posvätného tvaru.
Striebristé vlákna fascií
lúdia melódiu môjho pohybu
aj keď som v zastavení.
Priestory medzi stavcami sa vypĺňajú bunečným šepotom,
prevalím sa a šepot sa presype do kože
a cez ňu sa vytratí do podlahy.
V tomto stave čas nebeží, lebo neexistuje.
Priestor obsahuje plné prítomno môjho bytia,
všetky moje vrstvy a úrovne sa dosycujú,
aby som sa mohla vrátiť do stavu konania a žitia.
When I watch the falling snow,
it somehow calms my nervous system.
It's as if the soft white duvet covering the landscape was also covering me.
My body is restful, my chest rises and falls at a gentle pace, and my mind is quiet too.
And that silence...
The silence that caresses my eardrums
and fills the space of my body, softening it.
Oh, how I would dearly hug the snow,
but I'm afraid that my warmth would melt it and it would disappear forever...
Keď pozorujem padajúci sneh,
akosi to upokojuje môj nervový systém.
Je to, ako keby mäkká biela perina,
ktorá pokrýva krajinu, pokrývala aj mňa.
Moje telo je uvoľnené,
hrudník sa dvíha a klesá v miernom tempe a moja myseľ je tiež tichá.
A to ticho...
Ticho, ktoré hladí moje ušné bubienky
a vyplňuje priestory môjho tela, zmäkčujúc ho.
Ach, ako by som rada objala sneh,
ale bojím sa, že moje teplo by ho roztopilo a on by navždy zmizol...
I settle into the soft light of this morning as a foam.
The springtime birdsong, the crackling of the fire, and my cat’s purring
vibrate through my nervous system,
and I am tuning into a frequency of calm and peace.
I am silent, for I am listening to my lungs breathe.
They fill my chest and my morning with everything nourishing and necessary for tranquility of my soul and perfect relaxation.
Dosadám do mäkkého svetla ponúkaného dnešným ránom ako do peny.
Jarný vtáčí spev, pukanie ohňa a pradenie mojej mačky mi previbrúvajú nervový systém
a ten sa ladí na frekvenciu pohody a mieru.
Mlčím, lebo počúvam moje pľúca dýchať.
Vypĺňajú môj hrudný kôš a moje ráno všetkým výživným a potrebným pre pokoj v duši a pre dokonalé spočinutie.
One part of me
Sitting quietly, the trees are filling my sight.
My cat’s supple body warming my sacral bone,
as she is leaning against it, softly sleeping.
Steam slowly rising from my tea cup
exhaling into the early morning.
The air is touching and caressing my skin.
With every inhale I slightly imprint my chest into to space.
Calm mind is serving me with quietness,
there is nothing to do and nowhere to go.
Just to be...
in a pure existence within my cells,
in a pure existence of tasting point Zero.
Jedna časť mňa
Sedím ticho, stromy zapĺňajú môj zrak.
Hebké telo mojej mačky mi zohrieva krížovú kosť,
keď sa o ňu opiera, mäkko spí.
Para pomaly stúpa z mojej šálky čaju
a vydychuje do skorého rána.
Vzduch sa dotýka a hladí moju pokožku.
S každým nádychom jemne vtlačím hruď do priestoru.
Kľudná myseľ mi prináša ticho,
nie je čo robiť a nie je kam ísť.
Len byť...
v čistej existencii svojich buniek,
v čistej existencii ochutnávania bodu Nula.
One part of me
My inner beasts are gathering…
I know it
The blood is boiling in my veins,
the soul is restless - body’s too small to contain it
The beasts need to act in the sake of the Creation
They need to take the journey to the Unknown
They need to strip me of my identity,
completely freeing my soul.
Freeing my soul in order to receive a gift
The gift that causes explotions in my chest
The gift that allows me to taste the creative divine
It makes my heart pounding with an excitement
I’m forgetting to breathe
Oh, what a pleasure to fulfill my cells with real life.
Jedna časť mňa
Moje vnútorné šelmy sa zhromažďujú...
Viem to.
Krv mi vrie v žilách,
duša je nepokojná – telo je príliš malé, aby ju pojalo.
Zvieratá potrebujú konať v mene Tvorenia.
Potrebujú sa vydať na cestu do Neznáma.
Potrebujú ma vyzliecť z mojej identity,
úplne oslobodiť moju dušu.
Oslobodiť moju dušu, aby mohla prijať dar.
Dar, ktorý spôsobuje explózia v mojej hrudi.
Dar, ktorý mi umožňuje ochutnať tvorivé božstvo.
Moje srdce bije vzrušením.
Zabúdam dýchať.
Ach, aká radosť naplniť moje bunky skutočným životom.
I walked the green world,
humans call it forest.
And there he stood tall
among the field of gossamer threads
calling to me:
“Cease, stand quiet and still.
Let yourself to be caressed
by the beams of the forest sun.
Do not hurry, stay in my world
that realm of peace and beauty.”
Kráčala som zeleným svetom,
ľudia ho nazývajú lesom.
A tam stál vzpriamene
uprostred poľa pavučinových vlákien
volajúc na mňa:
„Zastav sa, stoj ticho a nehybne.
Nechaj sa hladiť
lúčmi lesného slnka.
Neponáhľaj sa, zostaň v mojom svete,
v ríši pokoja a krásy.“
In my home (meaning my body)
now lives 'thank you’.
It breathes there, streams and flows.
It fills my intercellular space,
It permeates into my cells and suspends them.
It spreads into the space around me.
It fills it, leaning into every corner of my house.
It supports me from outside.
Oh, how delightful it is to be able to lean on 'thank you’.
To fill every day and every moment with it.
I am thankful that I can...
V mojom domove (mysliac tým telo) teraz býva ‘ďakujem’.
Dýcha tam, prúdi a plynie.
Vypĺňa môj medzibunkový priestor,
presakuje aj do buniek a nadnáša ich.
Šíri sa do priestoru navôkol mňa.
Zapĺňa ho, opierajúc sa do každého kúta môjho domu.
Podopiera ma zvonku.
Ach, aké je to slastné môcť sa oprieť do ‘ďakujem'.
Vystlať si ním každý môj deň a každý môj okamih
Ďakujem, že môžem...
Before I enter the forrest,
I make a short prayer.
I ask the forrest for permission to enter,
I ask for healing, cleansing, harmonizing and protecting me.
Then, after a short while,
I am ready to enter.
When I enter the forrest,
I slow down.
I have to.
The space of the forrest, its vibration,
its energetic field just slows me down.
It slows me down in order to caress me.
To embrace me with its healing power.
I litteraly feel the thickness of its healing energy field.
It’s like nourishing golden honey
pouring all around my body,
harmonizing me.
I’m grateful.
Predtým, ako vstúpim do lesa,
sa krátko pomodlím.
Požiadam les o povolenie vstúpiť,
požiadam ho o ozdravenie, očistu, harmonizáciu a ochranu.
Potom, po krátkej chvíli,
som pripravená vstúpiť.
Keď vstúpim do lesa,
spomalím.
Musím.
Priestor lesa, jeho vibrácia, jeho energetické pole
ma proste spomalí.
Spomalí ma, aby ma pohladil.
Aby ma objal svojou liečivou silou.
Doslova cítim hustotu jeho liečivého energetického poľa.
Je to ako výživný zlatý med,
ktorý sa rozlieva okolo môjho tela
a harmonizuje ma.
Som vďačná.
I greet you,
The soft animal purring inside of me.
I greet you,
The tremendous explotion of a star within me.
I greet you,
The hunger of all around the world in me.
I greet you
The first inhale of a newborn
and the last exhale of a dying in a very very deep side of me.
To be all and nothing in one precious moment that has just past...
no worries...
the next one has just arrived
Zdravím ťa,
jemné zviera pradúce vo mne.
Zdravím ťa,
obrovský výbuch hviezdy vo mne.
Zdravím ťa,
hlad celého sveta vo mne.
Zdravím ťa,
prvý nádych každého novorodenca
a posledný výdych každého umierajúceho
vo veľmi veľmi hlbokej vrstve vo mne.
Byť všetkým a ničím v jednom vzácnom okamihu, ktorý práve uplynul...
žiadne starosti...
ďalší je na ceste.
The Earth speaks to me through gravity
She says: „We belong.“
And She pulls me closer to Her
The water speaks to me through Her molecular density
She says: „I hold you.“
And She supports me in my floating
The Air speaks to me through His permeability
He says: „I allow you.“
And He lets me freely dance within Him
The Fire speaks to me through His warmth
He says: „I embrace you.“
And His warmness touches my cells.
I speak to Myself through trust
I say: „I believe in You and I am with You.“
And then, I make my first steps to unknown.
Zem sa mi prihovára cez gravitáciu
Vraví: „Patríme k sebe.“
A pritiahne si ma bližšie
Voda sa mi prihovára cez Jej molekulárnu hustotu
Vraví: „Držím ťa.“
A podporí ma v mojom vznášaní sa
Vzduch sa mi prihovára cez Jeho priepustnosť
Vraví: „Dovoľujem ti.“
A necháva ma slobodne tancovať ním
Oheň sa mi prihovára Jeho teplom
Vraví: „Objímam ťa.“
A Jeho hrejivosť sa dotkne mojich buniek
Ja sa prihováram Sebe cez dôveru
Vravím: „Verím v Teba a Som s Tebou.“
A potom, robím prvé kroky do neznáma.
SILENCE
I love the silence in between the birds‘ twittering
that vast soundlessness vibrating my eardrums
I love the silence of the still water surface
which literally gulps me when I dive in
I love the silence of the snow falling
when soft fluffy snowflakes land on my bare face and hands,
accepting the warmth of my skin
they quietly melt
I love the silence of the burning candle
hypnotizing me by its light, my eyes hardly blink
I love the silence of the night starry sky
inviting me to enter the infinity of the universe
I love the silence in me
when I float in the timeless being of myself
TICHO
Milujem ticho medzi štebotom vtákov,
tú obrovskú nehlučnosť, ktorá vibruje mojimi ušnými bubienkami
Milujem ticho pokojnej vodnej hladiny,
ktorá ma doslova pohltí, keď sa do nej ponorím
Milujem ticho padajúceho snehu,
keď mi na tvár a ruky dopadajú mäkké načechrané snehové vločky,
ktoré prijímajúc teplo mojej pokožky, sa ticho topia...
Milujem ticho horiacej sviečky
hypnotizujúc ma svojím svetlom, moje oči sotva žmurknú
Milujem ticho nočnej hviezdnej oblohy,
ktoré ma pozýva do nekonečna vesmíru
Milujem ticho v sebe
keď sa vznášam v bezčasovom bytí samej seba
When I enter a forest
I feel how it vibrates in my body
When I dive into a lake
I feel how my inner liquids tune to the tranquility of its deep quiet waters
When I stroke my cat and she gives in stretching her limbs
I feel her stretch chaining throughout my own body
When you hug me, my dear, my skin opens
and my layers interlace with yours and we are one
In all the cases, I feel more than alive, more than part of and more at home
Keď vstúpim do lesa
cítim, ako vibruje v mojom tele
Keď sa ponorím do jazera
cítim, ako sa moje vnútorné tekutiny ladia na pokoj jeho hlbokých tichých vôd
Keď hladím svoju mačku a ona sa oddáva, naťahujúc svoje labky
cítim, ako sa jej naťahovanie reťazí mojím vlastným telom
Keď ma objímaš, môj drahý, moja koža sa otvára
a moje vrstvy sa prelínajú s tvojimi a sme jedno
Vo všetkých prípadoch sa cítim viac ako živá, viac ako súčasťou a viac doma
I welcome the stillness in my dance...
I know, that being still is not ceasing the movement,
it is rather turning down the volume of it.
My movement continues going on within my body
which may appear motionless
yet, the small dance in it is persisting.
It is alive just because my lungs are breathing,
my intenstines are digesting,
my heart is pulping the blood
and the blood is circulating in my veins.
And also,
because in stillness I’m rooted to our Mother Earth
dancing and spiraling through the universe,
my body will never stop moving.
Even after my soul leaves it.
My bones, or ash or minerals remaining in the soil of the Earth
will be always moving with her
...never ceasing the dance...
Vítam pokoj vo svojom tanci...
Viem, že byť v pokoji neznamená zastaviť pohyb,
je to skôr zníženie jeho hlasitosti.
Môj pohyb pokračuje v mojom tele
ktoré sa môže zdať nehybné
ale malý tanec v ňom pretrváva.
Je živý len preto, že moje pľúca dýchajú,
moje črevá trávia,
moje srdce pumpuje krv
a krv koluje v mojich žilách.
A tiež,
pretože v nehybnosti korením do našej Matky Zeme
tancujúcej a špirálovito sa pohybujúcej vesmírom,
moje telo sa nikdy neprestane hýbať.
Dokonca aj potom, čo ho moja duša opustí.
Moje kosti alebo popol a minerály, ktoré zostanú v pôde Zeme
sa budú vždy pohybovať spolu s ňou
...moje telo nikdy neprestane tancovať...
Yesterday I stood still
So still for so long
that I could hear my breath touching the trees
that were bathing in the late afternoon sun
Today I stood still
So still for so long
that I could literally feel my shadow
dancing behind my back
Tomorrow I will stand still
So still for so long
that...
Včera som stála nehybne
Tak dlho nehybne,
že som počula, ako sa môj dych dotýka stromov
ktoré sa kúpali v neskorom popoludňajšom slnku
Dnes som stála nehybne
Tak dlho nehybne,
že som doslova cítila svoj tieň
tancujúci za mojím chrbtom
Zajtra budem stáť nehybne
Tak dlho nehybne
že...
Inviting softness into my tissue
makes me to move slower than slow.
My body taking in the oxygen through the skin
rather than through the lungs.
I’m diving, disappearing into the depths of my physical form
becoming almost intangible, almost ethereal.
Diving with an excitement of not knowing, not holding, not possessing,
only being and experiencing.
Sensitively tasting the point Zero
where everything ends and everything starts again.
A sudden break, eyes are opening, a deep inhale and a sigh,
I’m back, firmly touching the Earth, connecting with her core.
The core of us, pulsing, beating in our hearts,
pulping the blood like boiling lava through my ancient veins nestled in my tissues.
I've become present again,
inviting softness into my tissue...
Pozývajúc mäkkosť do môjho tkaniva
ma núti pohybovať sa pomalšie než pomaly.
Moje telo prijíma kyslík viac cez pokožku
než cez pľúca.
Vnáram sa, strácam sa v hlbinách svojej fyzickej formy
stávajúc sa takmer nehmotnou, takmer éterickou.
Ponáram sa v nadšení, že neviem, nedržím, nevlastním,
len Som a zažívam.
Citlivo ochutnávam bod ‘nula‘
kde sa všetko končí a všetko znovu začína.
Náhly zlom, oči sa otvárajú, hlboký nádych a vzdych.
Som späť, pevne sa dotýkam Zeme, spájam sa s jej jadrom.
Jadrom nás samých, pulzujúcim, bijúcim v našom srdci,
pumpujúc krv ako vriacu lávu mojimi prastarými žilami uhniezdenými v mojich tkanivách.
Opäť sa zvedomujem,
pozývajúc mäkkosť do môjho tkaniva...
There is this world that offers me reflection
It’s so honest that sometimes it causes me pain,
another time a pile of joy.
How would I know myslef
truly and fully without this world?
So I’m entering this mystical realm,
ready to receive what it has to mirror,
ready to open my eyes wide enough to see who I’m,
ready to soften in order to embrace all those forms of me
and ready to be with them long enough
untill they whisper why they are here
and what they‘ve come to tell me...
Je tu taký svet, ktorý mi ponúka odraz.
Je tak úprimný, že mi to niekedy spôsobuje bolesť,
inokedy kopu radosti.
Ako by som sa skutočne a naplno mohla poznať bez tohoto sveta?
Takže vstupujem do tejto mystickej ríše,
pripravená prijať to, čo mi odzrkadlí,
pripravená doširoka otvoriť svoje oči, aby som videla, kto som,
pripravená zjemniť sa, aby som objala všetky tie moje podoby
a pripravená byť s nimi tak dlho,
kým začnú šepkať, prečo sú tu
a čo mi prišli povedať...